Štyri veci, ktoré som sa naučil pri prednáškach po Slovensku

Autor: Martin Plesch | 19.6.2018 o 10:35 | (upravené 29.6.2018 o 10:56) Karma článku: 2,03 | Prečítané:  679x

Pred pár rokmi som sa rozbehol po stredných školách. Pochopil som pritom, ako veľa znamená prejavenie záujmu a slovo ocenenia. Som presvedčený, že musíme urobiť oveľa viac pre tých, ktorí na rozvoji našich detí majú zásluhu.

Pred niekoľkými rokmi, v časoch, keď takéto aktivity mali ešte podporu, sme s kolegami zorganizovali projekt Fyzika očami fyzikov. V rámci neho sme chodili po slovenských stredných školách a prednášali. Veď kto iný by mal byť schopný najlepšie odkryť zákutia vedy, v tomto prípade fyziky, než priamo vedci, povedali sme si. Našou ambíciou bolo predstaviť aj komplikované problémy jednoducho a prístupne, bez toho aby sme skĺzli do bludov. V ponuke sme mali širokú škálu prednášok, na jednej strane vysoko odborné prednášky siahajúce od Prapolievky cez Antihmotu až ku Kvantovej informatike, na druhej strane prednášky zaoberajúce sa vecami okolo nás – o tom, či a ako nám škodí elektromagnetický smog a jedlá ohrievané v mikrovlnke, prečo chladnička vlastne kuchyňu vykuruje, či ako brzdia električky a lietajú vrtuľníky.

Prednášky mali rôznu formu – občas sme sa stretli s pár študentmi po vyučovaní, niekedy s celou triedou počas hodiny fyziky, ale výnimkou nebola ani plná telocvičňa nadšených študentov rôznych ročníkov, ponad ktorých lietal model vrtuľníka. Skoro vždy sa však opakoval jednej scenár – po prednáške prišiel jeden či dvaja študenti, ktorí mali hlavy plné otázok a teórií.

Neobjavené talenty?

Bez výnimky to boli inteligentní a šikovní ľudia, ktorých záujem siahal ďaleko za hranice obsahu bežného vyučovania. Často ovládali nejakú úzku problematiku do neuveriteľnej hĺbky, ale potrebovali pomôcť pri hľadaní pochopenia či orientácie. Možno by sme mohli týchto študentov nazvať talentami.

Často to neboli samí jednotkári, lebo popri svojich záujmoch ťažko hľadajú motiváciu učiť sa iné predmety. A neexcelujú ani na olympiádach a podobných súťažiach. Namiesto riešenia pred-pripravených umelých problémov sa chcú venovať tomu „svojmu“. V ňom už dávno prerástli svojich rodičov a učiteľov, ale nemajú dostatočný prehľad, aby našli a pochopili informácie z internetu.

Prichádzali s presne pripravenými otázkami, ktoré sa často vôbec netýkali témy, ale mali svoju hodnotu. Bolo cítiť, že našu prítomnosť brali ako šancu – príde vedec z Bratislavy (!), ten to predsa musí vedieť. Samozrejme, že sme často aj nevedeli. Ale až tak to nevadilo. Stačilo, ak sme otázku pochválili a poradili, kde sa o tom dá nájsť viac. Keď sa dalo, pobavili sme sa aj dlhšie. Často sa ukázalo, že študentom vlastne až tak nechýba odborná rada, ako skôr autorita. Od niekoho, kto im bude partnerom v odbornej debate si nechajú skôr poradiť aj v iných oblastiach – že angličtina sa im skutočne v živote zíde, veď bez nej nikdy nič neodpublikujú, a hodiny telocviku tiež nemusia byť stratený čas.

Štyri čriepky poznania

Na týchto prednáškach som sa aj ja sám naučil mnohému: Aké ťažké je za verejné prostriedky podnikať niečo nové a netradičné. Aký komplikovaný je život učiteľa, ktorý chce pre svojich študentov spraviť aj niečo viac, ako len prejsť predpísanú učebnicu. Aký rešpekt dokáže človek z vedeckej sféry vzbudiť hlavne na menších školách v regióne či aká nenahraditeľná je práca učiteľov pri rozvoji našich talentov.

Na Slovensku máme bezmála 2000 základných a viac ako 1000 stredných škôl. Pár nadšencov, aj pri veľkej snahe, môže raz za čas navštíviť len malý zlomok z nich. Základná práca pri podchytení talentov vždy zostane na učiteľoch – veď nakoniec aj tam, kde sme zavítali, sme boli na pozvanie niektorého z nich. Ak chceme na Slovensku zabrániť tomu, aby talenty mizli v šedi priemeru, musíme začať práve tu – podporiť učiteľov a školy, ktoré im chcú a dokážu poskytnúť šancu na rozvoj.

Ako motivovať učiteľov?

To sa dá samozrejme urobiť rôznymi spôsobmi. Školy síce dostávajú finančnú podporu za úspechy svojich študentov v rôznych súťažiach, jej výška je však skôr výsmechom než motiváciou so študentmi pracovať. Rozpočtové zdroje zväčša neumožňujú adekvátne odmeniť prácu učiteľov mimo vyučovania a len málo škôl dokáže na túto činnosť získať dostatok súkromných prostriedkov.

Na druhej strane, ak by motiváciou stoviek obetavých nadšencov boli v prvom rade peniaze, už dávno by na svoju misiu rezignovali. Stále je tu však možnosť, ako týchto ľudí oceniť aspoň morálne. A tu som  videl šancu. Tá sa zreálnila po tom, čo som pre túto myšlienku našiel spriazneného ducha z podnikateľského prostredia.

V roku 2017 sa nám podarilo uviesť do života Cenu Dionýza Ilkoviča (www.cenadi.sk) – ocenenie pre tých, ktorí sa nad rámec svojich povinností venujú práci s talentami. Rozhodli sme sa zamerať na prírodné vedy - matematiku, fyziku, chémiu a informatiku. Áno, súčasťou ocenenia pre finalistov je aj zaujímavá finančná odmena. Ale za najdôležitejší pokladám fakt, že sme schopní nájsť týchto  obetavých ľudí a vyzdvihnúť ich prácu, ktorá by inak zostala nepoznaná.

Ako odborný garant a predseda poroty som sa minulý rok oboznámil s profilmi viac ako štyroch desiatok osobností. Obetavých ľudí, ktorí neváhajú venovať svoj čas a energiu pre žiakov a študentov, ktorých talent má šancu posunúť Slovensko ďalej. Už teraz sa teším na koniec júla, keď budú uzavreté nominácie do aktuálneho ročníka a budem mať tú česť spoznať desiatky nových príbehov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bývalý vodič nákladného auta: Preťažujú sa bežne

Ak sa rozkýve auto, treba pribrzdiť, hovorí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Havária ako výjazdové zasadnutie vlády

Pred voľbami minister neodolá a príde sa pozrieť na nehodu.


Už ste čítali?