Keď je jedno „väčšie ďakujem“ viac ako čokoľvek iné

Autor: Martin Plesch | 15.11.2018 o 13:43 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  379x

Cena Dionýza Ilkoviča pre učiteľov a nepedagogických pracovníkov venujúcich sa talentovaným žiakom a študentom v matematike, fyzike, chémii a informatike putovala tento rok do Žiliny. 

Streda 7.11. bol pre mňa výnimočný deň.  Večer sa v  priestoroch bratislavskej Reduty konalo odovzdávanie cien pre víťazov druhého ročníka Ceny Dionýza Ilkoviča. Ocenenia pre učiteľov aj nepedagogických pracovníkov za mimoškolskú činnosť s talentovanou mládežou v prírodných vedách. Ocenenia pre tých, ktorí akosi už navykli na to, že sa na nich zabúda. V stredu však bolo všetko inak.

Pre slávnostný ceremoniál a troch tohtoročných finalistov sa podarilo pripraviť veľmi dôstojnú kulisu. Priestory boli krásne, sála plná významných hostí. Decentnú atmosféru doplnil inšpiratívny koncert Márie Čírovej. Keď si aj ona, spoločne s účastníkmi, pozrela krátke video príbehy o troch finalistoch dojatá priznala, že tiež pochádza z učiteľskej rodiny, dokonca mala maminu za triednu. Musí byť pre ňu radosť vidieť, aká úspešná je jej dcéra, ale aj žiačka. Tento pocit poznáme všetci, ktorí so žiakmi a študentmi robíme. Často je to to jediné ocenenie, ktoré sa učiteľom a tútorom dostáva – veľké Ďakujem od svojich žiakov, s dôvetkom, že „to aj vďaka vám, pani profesorka“. Ale v ten večer to bolo inak – učitelia boli na scéne.

Hlavnú cenu si nakoniec odniesol jediný muž medzi finalistami – stredoškolský učiteľ fyziky zo Žiliny Ľubomír Konrád. Úspechy jeho žiakov vo Fyzikálnej olympiáde, Fyzikálnom korešpondenčnom seminári a iných medzinárodných súťažiach zahŕňajú viacero medailí. Poznáme sa osobne už mnohé roky a som presvedčený, že cena je v správnych rukách – nie len kvôli jeho výsledkom a zásluhám, ale hlavne preto, že to je správny človek na správnom mieste. 

Víťazovi úspešne sekundovali dve jeho kolegyne – učiteľka informatiky a zanietená propagátorka robotiky Jana Plichtová z Košíc a ďalšia učiteľka fyziky Iveta Štefančinová z Prešova. S Ivetou sa poznám ešte z čias štúdií a platí o nej to isté čo o Ľubovi – popri deťoch a rodine dokáže učiť na troch školách a dosahovať fantastické výsledky. Veľmi ma tiež potešilo, že som mohol osobne spoznať pani učiteľku Plichtovú – keď na pódiu povedala, že spáva len pár hodín denne, aby všetko postíhala, sám som si uvedomil, že ešte mám aj ja nejaké rezervy, hoc mám často pocit, že už viac jednoducho neviem dať.

Veľkú časť večera som potom strávil v rozhovoroch s učiteľmi a ich partner(ka)mi. Bolo povznášajúce vidieť a cítiť, že tam nestáli traja ľudia, z ktorých jeden vyhral, ale tím, ktorý má spoločný koníček. Ako inak nazvať, ak niekto trávi dni, večery i víkendy so svojimi študentami, obetuje nielen čas, ale často aj peniaze, využíva svoje kontakty na získanie sponzorstva, aby im umožnil ukázať, že sú vynikajúci. Že to mizivé jedno percento špičkových žiakov, ktorí sa aspoň podľa OECD ešte nestali obeťou reforiem nášho školstva má na to, aby obstálo vo svetovej konkurencii.

Krásny večer vlial do duší učiteľov kopu novej energie, aby už ďalší deň ráno stáli za katedrou a svoj elán odovzdávali ďalej. Je to povzbudením aj pre mňa, že projekt ktorý som inicioval pred tromi rokmi a ktorý sa aj vďaka podpore z biznis sféry uviedol do života, prináša výsledky, ktoré sme si sľubovali. Že pomáha nájsť, morálne oceniť a povzbudiť tých, ktorých neoceniteľná práca by inak zostala neviditeľná a ktorým často stačí, ako to pomenovala pani Plichtová, „Väčšie ďakujem“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Mal Kočner Glváča na diaľkové ovládanie?

Zsuzsová s Glváčom je možno podobná schéma ako Trošková u Fica.


Už ste čítali?