Do médií sa dostali najnovšie výsledky testovanie žiakov PISA 2018 a ako býva zvykom, každý si v nich našiel to svoje. Ministerstvo školstva vcelku pochopiteľne jasalo nad tým, že sa nám podarilo „odraziť od dna“ a v matematike sme sa dokonca dokázali priblížiť k priemeru OECD. Druhá strana rovnako pochopiteľne zdôraznila, že v čitateľskej aj prírodovednej gramotnosti zaostávame rovnako ako v minulosti (aj keď aj tu je badať isté, štatisticky nevýznamné zlepšenie) a kritizovala tiež skutočnosť, že ministerstvo si neobjednalo testovanie finančnej gramotnosti.
Národná správa PISA 2018 za Slovensko sa zameriava okrem celkových štatistických analýz na genderové otázky a výkon najslabších skupín žiakov. Tam sme, bohužiaľ, na tom stále relatívne slabo – kým v priemere zaostávame za krajinami PISA o pár percent, skupiny najslabších máme skoro o tretinu (čitateľská gramotnosť) či štvrtinu (prírodovedná gramotnosť) väčšiu. V tomto smere odkazujem na zaujímavé čítanie Fera Múčku o tom, akým spôsobom ovplyvňuje pár výrazne slabých jedincov v triede jej priemerné výsledky.
Mlčaním rovnako ako v minulosti prešlo katastrofálne zaostávanie v skupine tých najlepších. Kým v matematike sme sa dostali aj v tomto parametri na priemer, v prírodných vedách a v čitateľskej gramotnosti je naša skupina najlepších oproti OECD len približne tretinová. Ako som písal vo svojom blogu pred časom, tieto výsledky bijú na poplach – ak nezačneme naozaj rýchlo pracovať aj s tými najlepšími, už sa to nebude dať. Z jednoduchého dôvodu – nebude mať kto. Z mikroskopickej skupinky najlepších sa na učiteľstvo neprihlási nik a keby sa tak náhodou aj stalo, určite to bude mimo Slovenska. Potvrdzujú to aj učitelia každoročne oceňovaní Cenou Dionýza Ilkoviča – nevidia okolo seba mladších, ktorí by prebrali žezlo.
V tomto článku sa však chcem pozrieť na PISA testy trochu z inej strany – čo nám vlastne naozaj hovoria o tom, akí sú naši žiaci? Testovanie nepochybne veľmi veľká akcia, na ktorej sa zúčastňuje kopa krajín, ktoré veľmi starostlivo vyberajú školy a žiakov, ktorí budú testovaní, a rovnako starostlivo sa pripravujú aj úlohy. Prebieha tiež do istej miery „krížová kontrola“, keď postupy lokálnych organizátorov a učiteľov kontrolujú aj delegácie z „centrály“. Do akej miery sa však vieme naozaj spoľahnúť na to, že výsledky testov odrážajú schopnosti celej populácie?
Priznám sa, mám silné pochybnosti. Nie kvôli výsledkom Slovenska – zaujali ma výsledky Číny. Žiaci zo štyroch čínskych provincií sa prvýkrát testovania PISA zúčastnili v roku 2015. Dosiahli vtedy vcelku nadpriemerné výsledky – v čitateľskej gramotnosti na úrovni priemeru OECD, v matematike čosi lepšie (skončili v prvej desiatke) a v prírodných vedách len o niečo horšie. V roku 2018 však už absolútne dominovali. Vo všetkých troch kategóriách s prehľadom vyhrali, oproti roku 2015 získali o 60-70 bodov viac, kým ostatné krajiny sa zväčša nelíšili o viac ako 10 bodov. Žiadna iná krajina v histórii nedosiahla medzi dvoma testovaniami v žiadnej z kategórií takýto nárast. Zmeny zvyčajne nepresahujú 10 bodov, vyššie nárasty sú viditeľné len veľmi zriedkavo a nad 20 bodov sa podľa letmej analýzy podarilo získať v minulosti len Kataru, Turecku a Indonézii, ktoré však štartovali z výrazne nižšieho skóre.
Naozaj veríme tomu, že Čína dokázala za tri roky kompletne zmeniť výučbový systém tak, aby bol najlepší na svete? Deťom, ktoré mali podstatnú časť školskej dochádzky už za sebou dokázali zmenené plány vštepiť čítanie, matematiku i prírodné vedy takým spôsobom, že nechali všetkých za sebou? Alebo je pravda trochu niekde inde?
Nemyslím si, že by prichádzalo k priamemu podvádzaniu. Existuje však množstvo krokov, ktorými sa dá umelo dosiahnuť lepší výsledok bez toho, aby sa to dalo ľahko odhaliť. Prvý, zjavný a v podstate „legálny“ je nekonečný tréning (a v tom sú Číňania fakt dobrí). Ak sa rozhodneme, že výsledky z PISA sú našim cieľom a nastavíme pravidlá tak, že budú cieľom aj pre testovaných študentov, vieme do prípravy investovať naozaj veľa. Donekonečna prepočítavať staré úlohy a ich všetky možné variácie a urobiť zo žiakov cvičené opice.
Sofistikovanejšie spôsoby zahŕňajú výber škôl a žiakov. Mal by byť, samozrejme, náhodný. Problém s náhodnosťou je, že sa nedá spätne overiť – pokiaľ nemáte pod kontrolou kocku v momente, keď sa s ňou hádže, už nikdy neoveríte, čí tá šestka spadla náhodou. Znova by som však nečakal priamu manipuláciu. Možno by stačilo vhodným spôsobom obmedziť zoznam škôl, z ktorých sa náhodne vyberá. Z jednoduchých dôvodov, že napríklad vo vidieckych oblastiach nie je možné testovanie organizačne zabezpečiť sa dá dosiahnuť nadpriemerný počet urbánnych škôl, ktoré môžu produkovať lepšie výsledky.
Mohli by sme pokračovať, nemá to však príliš zmysel. Som presvedčený o tom, že ak sa chce, tak to ide. Potom, ako som videl nárast bodov žiakov z Číny v testovaní jednoducho neverím, že výsledky testovania objektívne hovoria niečo o tom, akí schopní sú žiaci. A keď raz akceptujeme, že to tak je, pochybnosti sa chtiac nechtiac prelejú aj k nám. Skutočne sa naši žiaci v matematike zlepšili, alebo sme ich len lepšie pripravili na testy? Alebo nám proste tento rok tie testy sadli? Pretože, úprimne, ak sa niekto naozaj zlepší v matematike, nedá sa očakávať, že bude lepší aj v prírodných vedách?
Možno by sme sa namiesto jasania či lamentovania nad výsledkami testovania PISA mohli viac sústrediť nato, aby sme počúvali našich učiteľov a sledovali uplatnenie absolventov.
