Ako naplniť záväzok vlády podporovať mimoškolské vzdelávanie

Autor: Martin Plesch | 9.7.2020 o 7:20 | Karma článku: 1,17 | Prečítané:  112x

Podporu talentovaných žiakov zo strany štátu hodnotia učitelia veľmi kriticky. Možno nastal čas, aby ministerstvo prestalo súťaže "zabezpečovať" a namiesto toho kvalitné aktivity podporilo a o tejto podpore aj dobre komunikovalo.   

Nadácia Dionýza Ilkoviča uskutočnila zaujímavý prieskum medzi 570 učiteľmi prírodovedných predmetov a matematiky na stredných a základných školách. Jeho jadrom boli otázky zamerané na formu a rozsah online vyučovania týchto predmetov počas uzávierky škôl.

Mňa však zaujala jedna trochu odťažitá otázka. Učiteľov sa nadácia pýtala, do akej miery je podporovaná mimoškolská činnosť žiakov a študentov zo strany štátu. A štát v tejto ankete nedopadol vôbec dobre.

Viac ako polovica učiteľov (53,8%) si myslí, že mimoškolská činnosť nie je zo strany štátu podporovaná vôbec alebo skoro vôbec. Tento fakt je doslova alarmujúci, prakticky bez ohľadu nato, aká je skutočnosť. Ťažko totiž očakávať od učiteľa, ktorý si myslí, že štát podobné aktivity (vôbec) nepodporuje, aby sa do nich zapájal, alebo motivoval na účasť v nich svojich žiakov a študentov.

Nejednalo sa pritom o reprezentatívny prieskum medzi učiteľmi, kde by boli vyberaní podľa definovaných kritérií vo vzťahu k typu školy, dĺžke praxe a podobne. Prieskumu sa zúčastnili všetci učitelia, ktorí prejavili záujem. Dá sa preto oprávnene predpokladať, že čas naklikať odpovede na 19 otázok si našli skôr tí aktívnejší, ktorí majú záujem pracovať na sebe i na svojich žiakoch. Ak je táto vzorka aktívnych učiteľov presvedčená, že štát v oblasti mimoškolskej činnosti nepomáha (skoro) vôbec, aký názor asi bude mať priemerný kantor? Ako môžeme od neho chcieť, aby podporil svojho mimoriadne nadaného žiaka a študenta, ktorého chceme pod heslom inkluzívneho vzdelávania nechať na lokálnej základnej či strednej škole namiesto toho, aby sme ho začlenili do skupiny, v ktorej si nájde seberovných partnerov?

Rozhodne nechcem tvrdiť, že podpora mimoškolskej činnosti zo strany štátu je na Slovensku na vynikajúcej úrovni. Na druhej strane si trúfam povedať, že na tom v celosvetovom porovnaní vonkoncom nie sme až tak zle. Ako prezident Medzinárodného turnaja mladých fyzikov často diskutujem s jednotlivými predstaviteľmi aj o tom, ako prebieha a je financovaná táto súťaž v ich krajinách. V mnohých pritom štát na podobné aktivity neprispieva vôbec. U nás je naopak podpora vcelku jasne inštitucionalizovaná. Štát priamo (aspoň formálne) zabezpečuje konanie viac ako 20 súťaží (www.olympiady.sk) a na mnohé ďalšie prispieva čiastočne. Rozhodne sa teda nedá povedať, že by štát nerobil (skoro) nič.

Prečo teda učitelia vnímajú podporu tak kriticky? Priznám sa, nemám jednoznačnú odpoveď.

Myslím si, že očakávania mnohých učiteľov idú ďaleko za rámec toho, čo by štát mal a čo je schopný urobiť. Návyky ešte z čias hlbokého socializmu (a to je realita našich škôl, stačí sa pozrieť na vekovú štruktúru učiteľov) hovoria, že štát sa má postarať o všetko. Od pozvánky, cez kompletnú organizáciu, papier a ceruzku na stole, fľašku minerálky a keksík a nakoniec drobnú cenu. Bolo by to super, ale na to nie sú ani financie, ani kapacity. Avšak namiesto toho, aby štát povedal, že nedokáže a nechce robiť všetko, tvári sa, že to robí. Výsledkom je paródia na „zabezpečenie“ a frustrácia učiteľov, študentov aj organizátorov. Možno viac ako 30 rokov po revolúcii prišiel čas na to, aby štát prestal „zabezpečovať“ a začal „podporovať“, pričom by si nechal dohľad nad kvalitou aktivít. Niektoré z nich by možno skončili, ale mnohé iné by mali šancu vzniknúť a rozvinúť sa.

Kto iný však má pomáhať, ak nie štát? Odpoveď na túto otázku sa tiež v rôznych krajinách výrazne líši. V Afrike či Južnej Amerike je odpoveď jasná – školy a rodičia. Vzdelávanie je tam biznis ako akýkoľvek iný a účasť na mimoškolskej činnosti sa berie ako investícia do vzdelania, ktorá sa mnohonásobne vráti. Školy si budujú reputáciu aj výsledkami mimoškolskej činnosti a podpora tých najlepších sa im vráti vo zvýšenom záujme o štúdium a zaplatenom školnom. V našich zemepisných šírkach však takýto postup nemá šancu na úspech, či už z dôvodu iného kultúrneho a spoločenského zázemia alebo jednoducho nedostatku prostriedkov.

Druhým výrazným zdrojom podpory pre kolegov v zahraničí sú sponzorstvá a granty. Tie sa pomaličky už začínajú rozbiehať aj na Slovensku, stále sú to však skôr ad-hoc riešenia. Skoro všetky granty vyžadujú zmenu, inováciu, zavedenie alebo rozšírenie niečoho nového. Každá firma sa chce pochváliť, že pomohla niečo rozbehnúť. Nikto však nechce podporovať aktivitu s dlhoročnou tradíciou, lebo to sa akosi nenosí. Je len minimum prípadov, keď sa firmy rozhodnú dlhodobo podporovať nejakú aktivitu pre talentovanú mládež. Nie s cieľom získať jednu fotografiu zo súťaže, ale v priebehu rokov pomôcť rozvíjať zmysluplnú aktivitu.

Ak chceme, aby sa táto oblasť trochu rozbehla, je treba spraviť niekoľko krokov. Prvým a paradoxne najjednoduchším je výrazné zvýšenie prostriedkov na podporu aktivít zo strany štátu, aby z popisu „zúfalo málo“ vypadlo aspoň to prvé slovíčko. Vzhľadom na objem prostriedkov, o akých sa bavíme, je to aj v kontexte rezortu školstva jeden škrt perom (napríklad presunom z prebujnených potrieb administratívy práve v súvislosti so zabezpečovaním týchto aktivít).

Komplexnejšie riešenie potom už vyžaduje zmenu systému. Štát by mal jasne povedať, čo chce financovať (a potom to ale aj naozaj financovať) a čo sa očakáva, že bude financované z iných zdrojov. A v neposlednom rade by si štát mal postrážiť aj propagáciu – aby sa nestalo, že väčšina učiteľov nebude ani len tušiť, či im a im žiakom a študentom vlastne štát ponúka.

V programovom vyhlásení vlády sa píše: „Vláda uznáva, že popri formálnom vzdelávaní detí a mladých ľudí zohráva dôležitú úlohu ich neformálne vzdelávanie a práca s deťmi a mládežou, ktoré sa realizujú v čase mimo vyučovania, a preto podporí rozvoj príslušnej infraštruktúry a zabezpečí systémovú a transparentnú finančnú podporu neformálneho vzdelávania, vrátane umeleckého vzdelávania a voľnočasových aktivít.“ Pokladám za dôležité aby sa tento zámer podarilo aj zrealizovať. Máme pred sebou prázdniny, bolo by skvelé za dva mesiace začať nový školský rok s novými, lepšími pravidlami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Miroslav Kollár: Za ľudí zrejme ostane okrajová strana

Kollár prehral s Veronikou Remišovou.

Ako varili naše prastaré matky

Recepty a rady k stolu spred vyše sto rokov.


Už ste čítali?